Auto-Fantóm-Portrét (Self-Phantom-Portrait)

Ľudia, ktorí sa mi akosi podobajú

Vždy keď cestujem metrom, mávam neodolateľné nutkanie porovnávať sa s ľuďmi sediacimi naproti. Dlho som si myslel, že akousi zvláštnou zhodou okolností sa mi títo ľudia trochu podobajú. Alebo nepodobajú. Možno môj záujem zaujalo práve to, čím sme sa popri podobnosti odlišovali. Alebo som sa iba oddal prílišnému pozoro vaniu a fantazírovaniu?

Ešte nikdy som tuším nebol taký zvedavý. Hoci sme sa prvý raz stretli už pred viac ako 20 rokmi, pamätám si to celkom jasne. Miesto, počasie, svetlá, ale najmä profánnu jednoduchosť tejto udalosti. Pamätám si aj to, aký som bol na túto situáciu nepripravený. A ako som si ju vzápätí uvedomil. Pamätám sa aj na pocit, ktorý vyvolala moja sústredená pozornosť a záujem.

Bolo to už dosť dávno, ale nikdy na to nezabudnem. Do autobusu nastúpil mladý muž a zastal predo mnou. Bol presne taký ako ja. Čože? Presne taký ako ja? To nie je možné. Ale áno! Jeho tvár? Pohyby? Oblečenie? Gestá? - Veď ho ani nepoznám! Veď práve. Vôbec ho nepoznám, nikdy predtým ani potom som ho nevidel - a predsa vravím, že som to bol "ja". Alebo prinajmenšom niekto presne taký ako ja. Ako to? Je to vôbec možné? Existuje ešte niekto taký istý ako ja? Bol skutočne taký ako ja, alebo sa mi to iba zdalo? Žeby svetlá? Zima? Zahmlené okno? Žeby preto? Kebyže nebola zima, ale leto? Kebyže to nebolo v autobuse, ale...Aj tak?

Odkedy som sa stal zberateľom seba samého, nedívam sa do zrkadla. Vlastne sa dívam, lebo to je nevyhnutné, ale inak. Nepozerám sa na seba, lebo nechcem, aby sa moje hľadanie sústreďovalo na zovňajšok. Ide mi o úplne inú podobnosť, ako je napríklad podobnosť medzi príbuznými. Každý máme o sebe utvorený určitý obraz - obraz toho, akí vlastne asi sme, či sme pekní alebo škaredí, či pôsobíme šťastne alebo unavene. Pokúšam sa predstaviť si, ako sa asi prejavuje navonok to, čo mám v sebe. Teraz ma napadá - mal som jedného známeho, ktorý dokázal na prvý pohľad zistiť, či je niekto šťastný alebo nie. Nikdy sa nepomýlil! Myslím, že mal bosorácke schopnosti.

Do akej miery sa mi títo ľudia vlastne podobajú a do akej miery by som sa chcel skôr ja podobať im? Do akej miery sa vlastne podobajú môjmu skutočnému ja a do akej miery sa podobajú na môj vysnený obraz? Obraz, na ktorý by som sa veľmi rád podobal?

V detstve som si myslel, že pekní muži majú pekné manželky a že tým škaredým sa ujdú len škaredé. A že to tak má byť. Dnes však už vidím viaceré odtienky tejto otázky.

Slnkom zaliate predpoludnie, priezračné šťastie. V kamere sa točí kazeta. Lipsko, múzejná kaviareň. Neuveriteľná identickosť. Nepodobá sa mi (zovňajškom), ale ako si práve niečo zaznamenáva do svojho zápisníka... neuveriteľné. Už dlhšie ho pozorujem. Natočil som už takmer päť minút, toľko snáď ani nebolo treba, ale... Viac už nechcem natáčať. To stačí. Pozorujem ho však čoraz pozornejšie. Čoraz viac ma zaujíma. Medzitým však - musím poznamenať - som začal mať akýsi prekvapivý pocit.. Zachvátil ma akýsi jasný pocit odporu a znechutenia. Rád by som vedel, čo to vlastne je. Tento divný pocit som začal vnímať pri jeho pozorovaní a čoraz intenzívnejšom prežívaní pocitu identickosti. Zatiaľ to nechápem. Neviem. Mal by som sa ho báť?

Neviem. Je vôbec isté, že hľadám seba samého? Nehľadám Niečo iné alebo Niekoho iného ? Už sa stalo, že som nehľadal, iba našiel. Neviem síce čo, ale niečo som našiel, alebo som si to aspoň myslel. Ilúzia bola úplná, ja som jej uveril, takže možno povedať, že pre mňa to bola pravda. Otázne však je, či aj teraz postačí takáto ilúzia? Alebo sa už musí nájsť oveľa vedeckejšie riešenie? Hoci aj na úkor vierohodnosti? Lebo tu musí vzniknúť umelecké dielo a nejde iba o psychologický test? Ale aký je medzi tým vlastne rozdiel? Dá sa to vôbec sformulovať? Vari koľko ľudí s vydarenou nahrávkou sa dostane do výberu len preto, že som ich záberom nedokázal odolať?

Dnes som sa po prvýkrát pokúsil natáčať aj ženy. Ale akosi sa mi nedarilo. Spravil som niekoľko záberov a hneď som zneistel. Tento pocit so predtým nemal. Čo sa týka mužov, už pri natáčaní záberov som dokázal jednoznačne posúdiť, či budú dobré alebo nie. Obvykle si už z diaľky dokážem vybrať ľudí, ktorých chcem natočiť. A už keď sa film nakrúca, je mi viac-menej jasné, či to použijem alebo nie. Zdá sa, že u žien to nefunguje. Skôr naopak! Keď zapnem kameru, neviem sa rozhodnúť, či je zaujímavá (z hľadiska diela), alebo sa mi jednoducho iba páči. Nebol som pripravený na to, že ma to až tak zmätie. Ženy však musím každopádne natočiť. Nuž ale ako? Mal by som si nakresliť obraz ženy vytvorený podľa seba samého? Ale tu predsa ide o presný opak. Ide o to, že práve tieto zábery majú niečo odhaliť, musím niečo zistiť práve pri výbere.

Ak som napríklad ako muž nízky a hnedý, je isté, že by som bol aj nízkou a hnedou ženou? Vôbec nie. A to sa zrejme ešte ďalej komplikuje tým, že tu nehovoríme o zovňajšku. Ide skôr o určitý pohľad, o gesto, o charakter, ktoré sú úplne nezávislé od toho, či je niekto vysoký alebo nízky. Tu ide o úplne iné identickosti.

V akom systéme asi človek uvažuje o svete, do ktorého sa musí zaradiť? Koncipovanie vlastného ja pomocou podobností. Definovať niečo nedefinovateľné na základe vzťahov. Každú chvíľu stretávať seba samého. Je to možné? Prečo asi existuje takého nutkanie porovnávať sa a stotožňovať sa?

Podľa jedného z mojich zápiskov spred mnohých rokov žijem svoj život zaradený do životných príbehov iných, lebo svoj vlastný príbeh nemám. Vzťahuje sa to aj na naše osobnosti? Sú medzi nami ľudia, ktorí neprežívajú svoj život v svojej vlastnej koži? A je možné, že z nedostatku vlastného imidžu majú akýsi kolektívny zovňajšok?

translation: Lajos Szikhart